Monika Ščevovichová je ženou, ktorá prepísala lekárske učebnice

,,Už nie je dôležité aká som bola, ale aká budem."

Tento rok oslávi svoje ôsme narodeniny. Teda – aj tie ôsme, aby sme boli presné. Jej príbeh môže byť námetom na knihu, či scenár celovečerného filmu.

Precízna, nekompromisná detailistka v úlohe investigatívnej novinárky otvárala kauzy, ktoré boli nočnou morou pre mnohých mocných tejto krajiny. Stačilo pár sekúnd a nočná mora sa stala z jej vlastného života.

Tragická autohavária, mesiace kómy, desivé diagnózy, strata pamäte a identity, invalidný vozík, nádej aj beznádej, zázraky aj pády. Priatelia, ktorí sa vytratili, priatelia, ktorí sa objavili. A priatelia, ktorí zotrvali. Po celý čas. A ešte niekto – ona sama, jej nezlomná vôľa a odhodlanie nie len prežiť. Ale aj žiť. Naplno.

Kráčali sme k Monike Ščevovichovej do jej čarovného bytu po točitých strmých schodoch a špekulovali, ako sem Monika denne chodí. Veď tu nie je výťah!

Motiváciou boli schody

„Tie schody boli mojou silnou motiváciou, aby som sa postavila z vozíka a naučila som sa znovu chodiť. Inak by som už nikdy nemohla ísť domov. Kto by ma vyniesol? Vedela som, že nikto. S takou nadváhou, akú som mala!“

Podáva nám voňavý čaj a my sme sa zabárame do pohodlných kresiel.  Vonku zúri denný ruch, ale u nej zrazu plynie čas inak. Tak nejako v pohode.  Jej priestor má svoju nezameniteľnú atmosféru.

Čakali by sme v ňom skôr romantickú princeznú, než na všetko odhodlanú bojovníčku… V tejto žene však žijú obe.

„Ľudia po kóme sú ako malé deti. Nanovo objavujú svet, ale hlavne seba.“

Čo to bolo, čo ti pomohlo nájsť seba, tvoju identitu?

„Identita sa mi vynárala na základe spomienok z detstva. Mama nás napríklad učila počúvať vážnu hudbu a my sme doma so sestrami tancovali v obývačke na klasiku. Vážna hudba je silnou terapiou,“ začína Monika svoje rozprávanie.

Tvoja cesta k stratenej identite, ale nebola len o balete a vážnej hudbe…

„Niekde vo mne sa prebudila investigatívna novinárka a tak som začala robiť to, čo som vedela najlepšie – investigatívu. Spravila som zo seba kauzu. Hľadala som, pátrala, dávala som si veci do súvislostí, pýtala som sa ľudí, aká som bola.  Ľudia po kóme sú ako malé deti. Nanovo objavujú svet, ale hlavne seba.“

Čo si v kauze Monika objavila?

„Pomaly som si vyskladala obraz tvrdej novinárky, častokrát pre ľudí možno nepríjemnej, neprístupnej a nekompromisnej. Uvedomila som si, že už nie je dôležité, aká som bola, ale aká budem.“

„Je veľmi ťažké naučiť sa so sebou žiť po zmene…“

A aká si dnes?

„Som pokojnejšia. Pochopila som, že to ja sa musím zmeniť, aby som vedela povedať, čo potrebujem. Po autonehode ma najviac desil fakt, že budem na obtiaž. Tie moje schody boli pre mňa naozaj silnou motiváciou. Som naučená v živote prekonávať prekážky.

Keď sme za našimi rodičmi prišli s nejakým problémom, najskôr sa nás spýtali, čo sme spravili pre jeho vyriešenie. Všetko, čo rodičia do svojich detí vkladajú, sa raz vynorí. Preto som dokázala bojovať – bola som naučená, že je to na mne, ako to zvládnem. Ruský lekár mi povedal, že som prepísala lekárske učebnice.“

Znie to ako filmový príbeh, hovoríš s takou ľahkosťou o dosť ťažkých veciach. Brala si to celé takto vždy?

„Nie, jasné, že nie. Je veľmi ťažké naučiť sa so sebou žiť po zmene, akou bola autonehoda a to, že som zostala na invalidnom vozíku.  Vďaka tomu, čo mám za sebou, dokážem dnes pochopiť ľudí po úraze. To najhoršie, čo zažívajú, je strata dôstojnosti.

Aj preto som sa rozhodla vytvoriť Občianske združenie Pomoc človeku. Mám kopu kontaktov na ľudí, ktorí majú možnosť pomôcť. A rozumiem tým, ktorí tú pomoc potrebujú. Ľudia, ktorí museli prežiť zmenu, sa musia vedieť so zmenou vyrovnať. Ja sama som bola nervózna zo seba a preto rozumiem, čím prechádzajú. Ešte stále sa učím, že všetko má svoj čas.

Trpezlivosť je moja téma :-)“

„Robím veci tu a teraz“

Minulý rok ťa Nadácia Pontis ocenila ako jednu zo sociálnych inovátorov na Slovensku. Dnes zakladáš občianske združenie, pravidelne cvičíš, rehabilituješ, vzdelávaš sa, venuješ sa zdravej strave… Kde na to všetko berieš energiu?

„Snažím sa robiť veci, ktoré majú zmysel. Prestala som moralizovať a ťahať  „Pána Boha za päty“. Keď oddychujem, tak oddychujem. Nedávam tomu iný význam. Robím veci tu a teraz.

Zvykla som si na bolesť, lebo tá už zostane súčasťou môjho života. To, čo ma ukotvilo je pravidelnosť. Tá je naozaj dôležitá. A pokora. Tej som sa naozaj musela naučiť. Lebo aj mať komplex znamená mať Ego. Pochopila som, že pokora je nebojovať so sebou ani so svojim okolím.“

Monika Ščevovichová – držiteľka ocenenia Sociálny inovátor 2015 bola jednou zo vzácnych hostiek februárového Roku E-žien. Niet nad osobné stretnutia. S touto výnimočnou ženou obzvlášť…

Rozhovor pre E-ženy pripravila Andrea Trávničková a Gabriela Revická