Podľa Katky Mayer má byť život viac o zážitkoch ako o výsledkoch
"Vedela som, že sa chcem vrátiť a moja hlava potrebovala nájsť dôvod.“
Katka Mayer začínala ako ekonómka v geodetickej firme, kde plánovali diaľnicu, ktorá dodnes nie je postavená. Vtedy ešte netušila, že písanie je liečivé, že odíde za veľkú mláku, aby sa vrátila naspäť ku koreňom a že doma bude mať troch chlapov, s ktorými hovorí po anglicky. Odvtedy viackrát zmenila zamestnanie, bydlisko, prešla si onkologickou chorobou a dostala sa aj k práci v reštaurácii, po ktorej tajne od detstva túžila. Prednedávnom aj túto kapitolu uzavrela.
Katka, spoznali sme na jednom z workshopov Autorskej školy literario. Potom sa naše cesty stretli na akciách E-žien. Čím si chcela byť ako dieťa. Mala si vysnívanú prácu?
Pochádzam z Tatier, kde cestovný ruch živil všetkých, koho som poznala. Môj otec mi však nedovolil ísť na hotelovú akadémiu, lebo čašníčku som podľa neho mohla robiť s hocijakou školou. „Urob si takú školu, ktorá ti dá aj inú možnosť uplatnenia“, radil mi. Tak som nastúpila na strednú ekonomickú školu, kde som si uvedomila, že zbožňujem čítanie a písanie a veľmi som chcela ísť ďalej študovať na žurnalistiku. Od toho ma zase odhovorila moja slovenčinárka, ktorej názor som si veľmi vážila. Podľa nej to nebolo povolanie pre ženy.
Napokon si vyštudovala ekonómiu, odkiaľ bol len krôčik k PR a marketingu…
Po škole som odišla na tri týždne pozrieť sesternicu do Kanady. Napokon som tam zostala rok a splnila som si dva sny: prácu čašníčky a štúdium PR vo večernej škole na Torontskej univerzite. Po návrate na Slovensko som prijala prácu v jednej PR agentúre, o rok nato som prešla do reklamnej agentúry, kde som mala na starosti komunikáciu a starostlivosť o všetkých klientov. Popritom som si vybavila prisťahovalecké víza a odišla znova do Kanady.
Čím si ťa Kanada získala?
Na jednej strane to bola kanadská príroda, no na druhej ma veľmi očarilo veľkomesto Toronto svojim multikulturalizmom, sociálnym systémom, ľuďmi, no jednoducho všetkým. Cítila som, že mi je dobre a že tam patrím. Bola som mladá, slobodná, bezdetná, tak som si povedala, že to skúsim. Bola som ochotná umývať riady v pizzerii, čo sa síce nikdy nestalo, ale napokon ubehlo skvelých desať rokov môjho života. Na začiatku som sa zaregistrovala vo viacerých personálnych agentúrach a dostala som ku krátkodobým pozíciám v administratíve. V jednej z nich to bola priam detektívna práca pri nudnom zakladaní údajov do databáz. Porovnávala som dátumy narodenia, mená a hľadala iné záznamy ľudí odkázaných na sociálnu pomoc. Počas toho som si hľadala prácu v PR, až som sa dostala do jednej z najväčších PR agentúr na svete, kde som robila hlavne pre farmaceutické firmy. Potom som viac riešila vzťahy s inými záujmovými skupinami v rámci sponzorských a komunitných programov. Posledné dva roky som sa venovala vzťahom s vládou a lobingu.
Odchádzala si sama a vrátili ste sa štyria. Ako si sa dopracovala k tomuto výsledku?
Keď už som takmer mala vybavené prisťahovalecké víza, spoznala som zaujímavého muža. Tiež si chcel vyskúšať život v zahraničí. Keď už bolo jasné, že odchádzam, rozhodol sa, že chce byť so mnou a požiadal ma o ruku. Ja som síce odchádzala v júli sama, ale on asi o pol roka prišiel za mnou, takže v podstate sme tam išli spolu. Rozhodnutie mať dieťa prišlo prirodzene, po tom, čo sme si užili život, obaja sme boli úspešní, dobre sme zarábali, kúpili sme si dom a veľa cestovali. Keď som otehotnela s prvým synom, tak zrazu mala práca pre mňa menší význam, ako keby som sa ukľudnila. Rozhodla som sa, že síce budem pracovať, aj z existenčných dôvodov, kým budem mať druhé dieťa, ale že už sa nechcem vrátiť do veľkej korporácie. Keď sa mi rozrástla rodina, paradoxne som sa začala cítiť veľmi sama a potrebovala som sa vrátiť ku koreňom. Takže som začala presviedčať môjho muža, že už bolo dosť Kanady a vyhútala som plán, ako budeme mať druhé bábätko a počas materskej sa na skúšku presťahujeme na Slovensko.
Hovorí sa, že človek mieni, pán Boh mení. Ako to bolo u teba? Podarilo sa ti zrealizovať tvoj plán?
Áno. Bola som vo vysokom štádiu tehotenstva, keď som predala náš dom v Kanade, a následne som väčšinu majetku buď darovala, alebo predala. Po pôrode sme sa pobalili a so štvormesačným bábätkom, dvaapolročným synom, bicyklom, dvoma auto-sedačkami, dvoma kočíkmi a s pár kusmi oblečenia sme odleteli domov. Oficiálne som bola na kanadskej materskej, môj muž riadil jedno štúdio v Toronte na diaľku. Prišli sme do Bratislavy v domnienke, že to bude len na skúšku. Vedela som, že sa chcem vrátiť a moja hlava potrebovala nájsť dôvod. Po roku a pol som ochorela. Vtedy sme riešili potenciálny odchod do Anglicka, ale osud nás zastavil. Som vďačná za chorobu a za obdobie šiestich mesiacov veľmi intenzívnej liečby. Naučila som sa viac vnímať svoje telo, vypnúť hlavu, sledovať reakcie srdca a spomenula som si na svoj sen – ísť na žurnalistiku a na to, prečo som to neurobila. Zistila som, že písanie je pre mňa liečivé. Po transplantácii to bol pre mňa jediný spôsob, ktorý mi pomohol stíšiť sa do seba a naštartovať samoliečenie. Jednoducho sadnúť si a písať. Dodnes je to proces, ktorý mi pomáha.
V akom jazyku píšeš?
Väčšinou v angličtine, lebo vychádzam zo skúseností, ktoré som zažila v anglickom prostredí a prekladať ich mi príde umelé. Hoci slovenčina je môj rodný jazyk, prišla som na to, že keď píšem o intímnych veciach, či už súvisiacichs chorobou alebo s hocičím iným, som pravdivejšia v angličtine. Ako keby tie zábrany a cenzúru otvoriť sa, ktoré mám v slovenčine, v angličtine povolili a lepšie to zo mňa plynie. Zatiaľ píšem do šuplíka a keď príde správny čas, tak to rada dám von. A dovtedy je to pre mňa dobrá sebareflexia a zábava zároveň.
Ako sa ďalej vyvíjala tvoja kariéra?
Po návrate na Slovensko som sa stala ženou v domácnosti. Vždy som po tom túžila a tak som si to aj vyskúšala, ale nebudem klamať, piecť koláčiky a utierať zadky, to ma nikdy nebavilo. Kompenzovala som to spoluprácou pri organizácii prvého „Inner Winner“ festivalu na Slovensku alebo v rámci fundraisingu pre Ligu za duševné zdravie. Keď som ochorela, odišli sme žiť do Tatier. Nevedeli sme kedy a či sa vrátim do pracovného procesu a okrem toho som potrebovala pomoc, lebo som sa fyzicky nedokázala postarať o rodinu. Návrat do Tatier bol skvelý nápad, dlhé prechádzky v prírode boli veľmi liečivé a pomohli mi dostať sa späť do kondície. Po roku som opäť potrebovala vrátiť sa do pracovného prostredia. Venovala som sa projektovému manažmentu – pripravovala som sekciu umenia pre slovenský pavilón na Expo Miláno, spolupracovala som na projekte pre jednu galériu, lebo kontakt s umením ma vždy lákal, kde-tu nejaký PR projekt, až za nami prišiel človek, ktorý túžil po reštaurácii. Manžel sa stal investorom a ja som do toho vstúpila s tým, že mám čas a ako jediná som mala ekonomické vzdelanie, manažérske a organizačné skúsenosti. Mňa totiž baví vybavovať veci po úradoch. To je taká moja úchylka, možno si to za to dám platiť Napokon to nebola úplne forma, po ktorej sme s mužom v rámci gastro-snov túžili, ale prišlo nám to ako skvelá skúsenosť zažiť na vlastnej koži ako to reálne funguje. Ku koncu roka sme tento biznis predali. Podľa mňa život má byť viac o zážitkoch ako o výsledkoch a tráviť dni v reštaurácii mi prinášalo, v tejto fáze môjho života, viac stresu ako radosti. Nebolo to jednoduché, lebo náš podnik bol otvorený iba šesť mesiacov. Bola to pre mňa veľká skúška pokory. Uvedomila som si, že zvykneme tlačiť pred sebou veľké balvany len preto, lebo nevieme oddeliť, čo nám diktuje ego a čo nám hovorí srdce. A vtedy som pochopila, že sa nevzdávam, ale práve naopak, spoznávam, že tadiaľ cesta nevedie. Bola som odvážna na to, aby som to uznala a otočila list. Bol to náročný proces. Dnes sa otváram novým možnostiam.
Rozhovor pre E-ženy pripravila Eva Kopecká
Jazyková korektúra: Katarína Málková
