Pomalá móda štartuje raketovo rýchlo

Jedna z mála žien, ktorá žije tak, ako cíti. Poctivo, pravdivo. Jej svetonázor prenáša aj do svojej tvorby a nie je to len póza, ako býva často na Slovensku zvykom. Ambasádorka Fashion Revolution na Slovensku, módna návrhárka Martina Mareková Kuipers žije svoj sen zodpovedne k spoločnosti pod značkou Bartinki.

Kde a kedy sa v tebe prebudila kreativita?

Kreatívna som bola už od detstva. Začalo to pri mojej starej mame, ktorá ma učila šiť a z malých kusov látky som si skladala oblečenie pre bábiky. Látky som si vlastne vždy vyskladala, pretože som mala málo materiálov alebo peňazí na to, aby som si niečo kúpila, takže som bola ku kreativite nútená. Všetko, čo som chcela, som si musela sama vytvoriť.

Prečo si sa vrátila po 12 rokoch zo zahraničia na Slovensko? Aké máš motívy?

Je tu veľa možností a časom by sme tu chceli začať aj pokračovať v našom manželskom živote. Slovensko sa veľmi zmenilo a ponúka veľmi veľa možností, ktoré tu predtým neboli. Vnímam mentálny posun celého národa, veci sa hýbu. Dnes je tu mnoho príležitostí aj pre tých, ktorí žili v zahraničí a chcú sa vrátiť späť, nájdu tu okrem iného aj pochopenie a porozumenie vo veciach, ktoré boli kedysi nemysliteľné.

V čom sa líši slovenská žena od holandskej, čo sa týka obliekania a stajlingu?

Je ťažko porovnávať slovenské a holandské ženy, obe majú svoj špecifiká, no vždy to je o samotnej osobnosti konkrétnej ženy. Musím uznať, že v Holandsku sú trochu udržiavanejšie. Na Slovensku sa zasa na výzor ženy tlačí oveľa viac, sú isté formuly, ktoré sa v médiách prezentujú, že to je to správne a takto by sme mali vyzerať. No skôr si myslím, že práve tým sa individualita žien potláča. Veľmi sa tlačí aj na neprirodzené veci, ako napríklad nosiť stále make-up, vyzerať tak a tak, čo je prehnané. Mainstream často ukazuje veci, ktoré ani nie sú vkusné, ale sú drahé.

Ešte máme na Slovensku čo robiť – naučiť sa, čo je vkusné a čo je len nejaká drahá vec, ktorou zapĺňame fakt, že nevieme rozlíšiť medzi vkusným a nevkusným. Ženy v mojom okolí sa stále viac stávajú samými sebou, hľadajú vlastný štýl, ktorý ich charakterizuje. To tu predtým nebolo, myslím, že to súvisí s našou históriou, kedy sme boli vedení k akejsi uniformite. Celkovo aj dizajn a krása boli vždy identifikované nejakou ideológiou a nebol tu priestor na individuálnosť. Slovenky majú prirodzenú krásu a to je základ.

Prečo je tvoja tvorba iná ako komerčná? Pojem slowfashion je pomerne neznámy.

Všeobecne komerčné značky momentálne spadajú do kategórie fast fashion, kde sa točí veľké množstvo trendov, štýlov a veľkých obratov, rýchlo sa to mení, takže zákazníčka nemá priestor vytvoriť si vlastný názor na poslednú kolekciu a ihneď príde nový trend.

Robím módu pomaly. Od návrhov po šitie – všetko sa deje krok po kroku, moje dizajny sa šijú lokálne a sú vytvárané podľa mojej estetiky. Keď sa šije na zákazku, aj podľa požiadaviek zákazníčky, treba brať do úvahy jej postavu, prácu a kam chce daný kúsok nosiť. Navrhuje a šije sa tak, aby kúsok vynosila čo najviac, nielen jednu sezónu. Slowfashion znamená pomalá móda, teda krok za krokom a celý proces šitia prebieha pod jednou strechou, v jednej dielni, prihliada sa na materiál, požiadavky zákazníčky, rôzne okolnosti. Šijeme eticky, lokálne a veľmi beriem do úvahy nadčasovosť, praktickosť a využitie oblečenia. Slowfashion nepodlieha trendom, ale jej zmyslom je mať oblečenie v šatníku, ktoré tam zotrvá dlhšie, je ušité kvalitne a nadčasovo.

Za tým celým je hlboká myšlienka, o ktorej si presvedčená. Prečo by mali ľudia podľa teba spomaliť?

Nemáme sa kam ponáhľať, nič nám v živote neutečie. V móde jednoznačne spomaliť treba, je to druhý najšpinavší priemysel hneď po ropnom. Vytvára nielen odpad, ale má ťažké sociálne dopady na ľudskú sféru, produkuje nekvalitu. Je lepšie ísť pomaly, vyrobiť si niečo kvalitnejšie, čo vydrží dlhšie a v závere ušetríme. Sme tak zaplavení oblečením, že keby sa práve teraz prestalo oblečenie vyrábať, odhaduje sa, že celé jedno desaťročie by sme s oblečením vydržali.

Dôležité je aj uvedomiť si, že vyhodením prebytočného oblečenia do textilného kontajnera sa problém nerieši. Môžeme si namýšľať, že robíme charitu, no v skutočnosti len prenášame svoje problémy na niekoho iného. Väčšina oblečenia z textilných kontajnerov nenájde využitie a stane sa odpadom. Sú to veci, ktoré sú nepredajné, nekvalitné alebo sa nedajú zrecyklovať, pretože väčšina nášho oblečenia je zo zmiešaných vlákien a nemáme technológie, ako ich od seba separovať.

Tvoje modely sú krásne, originálne, nápadité a hlavne nositeľné. Kde berieš inšpiráciu a hlavne materiál?

Inšpirujú ma samotné materiály, tie musím najprv pozbierať. Čo mám doma, z toho môžem tvoriť. Materiál môže byť kazový, ale mám aj limity výberu materiálov, tam nastupuje kreativita. Tvorím inak, nenavrhujem tak, že najprv si nakreslím model a potom zháňam materiály, ale opačne. Vyžaduje to veľké množstvo predstavivosti a dosť dlho trvá, kým nejaký model vymyslím. Veľakrát ani nedokončím dizajn, na ktorom pracujem, pretože mi kúsky spolu nesedia. Môže sa stať, že po hodinách navrhovania neprídem k výsledku. Materiály zbieram všade, kde sa nachádzam. V Holandsku, kde som žila, zbieram veľké množstvo odpadových materiálov. Sú tu aj dobré blšáky, kde kupujem vintage. Staré textílie dostať aj na Slovensku cez susedské skupiny alebo známych, po starých rodičoch a tak.

Máš prirodzený cit na kombináciu farieb a vzorov. Vieš ženám aj poradiť, čo na seba? Ako?

Styling mám veľmi rada, v Holandsku som ho robila často. Na Slovensku menej, nemám tu zatiaľ toľko kontaktov, ale znova s tým začínam. Uvádzam na slovenský trh etický šatník, ktorý zohľadňuje požiadavky a etickosť modelov. Etický šatník berie do úvahy nielen požiadavky ženy na vlastný výzor a prejav osobnosti, ale aj na sociálnu stránku a enviromentálne problémy súvisiace s tvorbou a výrobou nášho oblečenia. Spájajú sa v ňom vyššie hodnoty, nie je to len skriňa plná odevov, ale premyslený koncept toho, ako sa čisto, resp. eticky obliekať.

Kto je tvojím vzorom a prečo?

Nemám vzor ani konkrétneho dizajnéra, pracujem veľmi pocitovo. Nechala som sa počas tvorby inšpirovať niečím alebo niekým, no momentálne som v takom životnom štádiu, že sa už nepozerám na to, ako tvoria ostatní a robím si svoje, čo je istý druh slobody. Občas sledujem, čo sa deje vo svete módy, je veľmi veľa krásnych modelov, ktoré sa aj mne páčia, či už sú to svetoví dizajnéri alebo malé lokálne značky. Skôr ma momentálne inšpirujú značky a dizajnéri, ktorí svoju prácu a značku prepájajú s nejakým príbehom, prostredníctvom ktorého ukážu niečo zo svojho súkromia a zo seba samého.

Keď som si vypočula tvoj príbeh, navrhla som ti, aby si sa skúsila prezentovať cez komunitu E-žien. Ako sa v nej cítiš?

Som rada v ich spoločnosti. Cítim, že sme na podobnej vlnovej dĺžke. E-ženy som predtým nepoznala, nevedela som, čo mám očakávať. Po mojom návrate na Slovensko bolo nevyhnutné, aby som sa začlenila do nejakej skupiny. Našla som tam vzťahy, ktoré sa prehlbujú a vyzerá, že budú aj dlhodobé. Je to pre mňa zoskupenie kvalitných žien s rovnakým zmýšľaním.

Keby si mohla meniť svet, čím by si začala?

Nedávno som bola na konferencii Slovakia going Zero Waste  a keď som počula, čo sa všetko deje, pohlo mnou ešte viac. Veľmi rada by som skúsila nariadiť, aby nikto nemohol mesiac vyniesť smeti z domu. Aby si každý uvedomil, koľko odpadu na planéte zanechávame. Potom by každý rozmýšľal, čo bude robiť s odpadom. Veď len na Slovensku sa každých desať minút vyhodí 460 kg oblečenia, čo je ročne až 55 000 textilného odpadu len v našej malej krajine.

Trochu by som donútila ľudí uvedomiť si, čo robíme, pretože sme sa naučili, že naše problémy sa dajú ľahko niekam presunúť. Čo ma trápi už roky, je životné prostredie a smer, akým sa veci hýbu z environmentálneho hľadiska. Sama mám ďaleko k tomu, aby som mohla povedať, že robím veci správne, ale snažím sa ich robiť lepšie. Dosť ma frustruje prístup verejnosti a neschopnosť priznať si, že máme problém. Je nám tak dobre, že sme úplne zabudli na pokoru. Smutné. Ak by som mohla naozaj niečo zmeniť, tak by som priala, aby sme boli pokornejší a uvedomelejší. Z toho tá celá zmena potom vyplýva.

Aké máš plány s podnikaním?

Pred rokom som mala plán, ako sa presťahujem na Slovensko a veci pôjdu, takže som sa presťahovala, ale veci idú úplne inak. Takže keď počujem slovíčko plán, neviem, čo si mám  predstaviť. Rada by som pokračovala v mojej práci, navrhovala a tvorila, ale rada by som viac aj edukovala, veľmi ma to baví a zistila som, že mám čo povedať a zároveň, že veľa ľudí neovláda základné veci o téme, ktorej sa venujem. Chcem šíriť osvetu aj mimo svojho okolia, takže uvidím. Ostávam pri textile, dizajnovaní a šití, začala som robiť aj workshopy a prednášky, všetko je spolu prepojené. Uvidím, kam ma to povedie. Nechcem si dávať pevné ciele, pretože životné cesty idú ani neviem podľa čoho, ale idú a my sa musíme prispôsobiť.

Rozhovor pripravila: Adela Jasenovcová

Autorka rozhovoru sa venuje literárnej tvorbe a vo februári 2018 jej vyšiel knižný debut vydavateľstva Noxi pod názvom Denník aktívnej matky. Kontakt na autorku nájdete na jej webvizitke:  www.adela.ezeny.sk

Kontakt na  Martina Mareková Kuipers/ Bartinki nájdete na jej webvizitke: www.bartinki.ezeny.sk

Obe dámy sú absolventky workshopov 5×5.  Viac informácií na www.ezeny.sk.

Zaujíma vás, čo je webvizitka?

Webvizitka je ekologická vizitka, ktorá slúži ako unikátna náhrada klasickej vizitky. Ak nemáte vlastný web, vhodne ho supluje. Ak máte viac webstránok, slúži ako výborná a ľahko aktuazovateľná  križovatka pre viaceré weby. Naši  biznispartneri ju výborne optimalizujú, takže je ľahko nájditeľná. Je to výborný podporný nástroj pre promotion, ktoré ponúkame dámam v komunite eženy.sk.